Manželstvo z rozumu. Tak sa vyjadril tréner Spartaka Michala Gašparík o prestupe bývalého brankára Trnavy Dominika Takáča do Slovana. Žiadna aktuálna bomba. Veď transfer sa udial pred troma týždňami a ten výrok zaznel tiež pred pár dňami. Takže prečo sa k tomu vracať?
Lebo každý verejný činiteľ (aj) vo futbalovom prostredí si musí byť vedomý sily a dopadu svojich slov. V čase aj za každých okolností. Poznajúc trénera Trnavy ako mladého, vzdelaného, rozhľadeného, ambiciózneho človeka tejto doby neverím, že mu to ex post nedošlo. Že vypustením džina z fľaše nikomu a ničomu nepomohol. Ani sebe.
Šesť viet a jedna navyše
Na trase Trnava – Bratislava a opačne sa prestupovali už pred desaťročiami. Nie je to ľahká trasa, ale zasa ani úplne výnimočná. V zozname tých, ktorí obliekali dresy oboch slovenských veľkoklubov, sú mená legiend, spomeniem tri z tých naj: Anton Malatinský, Jozef Adamec, Ján Zlocha. To len na margo toho, ako sa fanúšikovské tábory teraz idú potrhať, aby „utečenca“ roztrhali v zuboch a vulgarizmoch, prisahali mu pomstu za „zradu a zbabelosť.“ Pritom futbalista urobil len to, čo sa robí v každej profesii – šiel tam, odkiaľ dostal lepšiu ponuku. Lepšia nemusí byť len o financiách.
Späť k meritu veci: Michal Gašparík podstate Takáčovho rozhodnutia rozumel. „Vedeli sme, že chce odísť. Nebolo to len o futbalovej stránke, chcel sa posunúť aj v živote, aby odišiel od maminy z izby. Chcel sa posunúť do zahraničia. Nemal ale nič a Slovan zas nemal brankára. On tam nešiel pre peniaze. Absolútne nie. Bola to taká svadba z rozumu.“ Ak by tu skončil odpoveď na tému „Takáč v Slovane“, bolo by to ok. Mmožno tá posledná veta bola pre novinárov, zvlášť tých z bulváru. Zbytočné ale boli ďalšie slová: „Veď tam ani nechcel ísť, Slovan má hráča, ktorý tam šesť týždňov nechcel ísť, čo sme mohli aj vidieť na videu.“ Narážal na brankárov prvý mediálny výstup pre klubový web belasých.
To už bolo zbytočné! Rozvášnenie trnavských priaznivcov, už aj tak „ublížených,“ a hecovanie slovanistických. Som presvedčený, že hoci vtedy tak Gašparík nerozmýšľal, že nechcel brankára podhodiť obom táborom najvýraznejších fanúšikovských komunít u nás, ale presne to sa stalo. Nastavenie „zradou“ dotknutých spartakovcov a o správnosti jeho angažmánu nie úplne presvedčených belasých sa tak preťalo v jednom bode, v Takáčovi. Čo tréner povedal, určite bola pravda, to nespochybňujem, ale hovoriť o tom takto už trnavskému trénerovi nenáležalo!
Udržať jazyk za zubami
Pre každého futbalistu je psychická odolnosť zásadná pre jeho výkon, pre brankára dvojnásobne. Typov, ako bol Laco Molnár, ktorého srd z tribún na jeho adresu vytlačil k tým najlepším výkonom, veľa nebolo a nie je. Drvivá väčšina je práve opačných, stačí pripomenúť osud Aďa Chovana. Ľudsky báječného človeka, jedného z najlepších a najslušnejších chlapov v slovenskej futbalovej komunite. To je už ale iná téma…
Takáč je v Slovane, už chytal pohárové zápasy a predviedol, čo v ňom je. Vrátane toho, na čom musí popracovať. Aby sa mu splnila túžba zahrať si za zahraničný klub, čím by si Slovan zároveň odškrtol jedno meno zo zoznamu do cudziny predajných hráčov za primeraný obnos.
Vlastne teda o nič nejde. Len o to, aby aj – moderný, mladý, vzdelaný, rozhľadený, ambiciózny – tréner vedel, kedy napriek enormnej chuti hovoriť predsa len zavrieť ústa a poslednú vetu nepovedať. Komunikovať treba, ale mlčať v správnej chvíli je zlato.