Fakt ma to naštvalo. Teda skôr nasr*lo, ale ak to chce byť pojednanie o slušnosti (aj) vo futbale, patrí sa neznížiť sa na úroveň tých, ktorí si možno ani nezaslúžia, aby sa im človek venoval. Na druhej strane práve to si žiada, aby správanie sa časti publika počas zápasu Trnava – Slovan bolo patrične verejne pranierované.
POTKANY SÚ ZA HRANICOU
Jasné, ide o tých, čo zahádzali Dominika Takáča plyšovými potkanmi, kúpenými v Ikey, švédsky obchod si kozmeticky zvýšil tržbu. Možno niekomu sa to aj zdá ako vtipný nápad, za mňa je to však chrapúnstvo, trhajúce nebo.
Označiť človeka za potkana, len preto, že odišiel od jedného zamestnávateľa k inému, na to je vlastne aj označenie chrapúnstvo málo. Každý jeden z tých hlupákov, ak by sa dokázal zamyslieť nad svojím životom, by akceptoval možnosť profesionálneho rastu. Každý jeden, nech by bol k pôvodnému pracovnému miestu viazaný akýmkoľvek citom, pocitom či inak. Normálny človek sa túži v živote niekam dostať, niečo dosiahnuť. V rodine aj v práci. Dominik Takáč vykročil na cestu progresu. Už z Galanty do Trnavy. Teraz z Trnavy do Slovana.
Nestalo sa, že by mu v Galante ktokoľvek nadával. Označil ho za zradcu alebo potkana, len preto, že v istom veku sa pohol z rodného mesta ďalej. Po rokoch spravil to isté. V duchu si plánoval nejaký krok (ísť do zahraničia), život mu ale ponúkol inú možnosť (Slovan). Pod vplyvom okolností a reality sa rozhodol využiť ju. Už som sa zamýšľal nad komentárom trnavského trénera Michala Gašparíka tesne po zverejnení Takáčovho podpisu zmluvy so Slovanom. Nezvolil vtedy vhodné slová. Hádam tréner pochopil. Preto sa nádejám, že aj niektorý z tých hlupákov, čo zahádzali Takáča potkanmi, pochopí. Nie som naivný, že všetci uznajú veľkosť blbosti, akej sa dopustili. No ak aspoň jeden, malo zmysel to napísať.
S NESLUŠNOSŤOU stále PREHRÁVAME
Okrem potkanov si Takáč vypočul na svoje meno skandovanie. Také, aké patrí k tomu najvulgárnejšiemu, čo majú u nás futbaloví fans vo svojom repertoári. Svojho času to priam výhradne patrilo bývalému prezidentovi zväzu Laurincovi. Je sprosté, vulgárne a normálneho človeka sa dotkne. Hoc‘ ho od takejto skupiny primitívov nezraní. Adresátom sa ale stali postupne aj iní z futbalového prostredia. Teraz Takáč.
Ten sa mentálne nachystal na hlúposť tribúny, hoci asi nevedel, čo presne ho čaká. No s nadávkami na svoju adresu rátal. Preto sa pripravil, dohodol sa s trénerom Weissom a slovanistickými spoluhráčmi. Že ak to bude možné, chce začať zápas v bráne, ktorá je priamo pod trnavským kotlom. Bolo zrejmé, že odtiaľ sa to na neho zosype.
Sypalo sa a Dominik Takáč tomu čelil. Chlapsky. Vyzreto. Suverénne. Hoci Jan Werich tvrdil, že nad ľudskou hlúposťou nemožno vyhrať, sobotňajší súboj proti presile – jeden proti stovkám! – Takáč parádne vyhral. Ustál urážky, plyšových potkanov. Jeho zbraňou bola mentálna odolnosť a brankárske schopnosti. Slovan vyhral, on gól nedostal, takže je to dvojnásobné víťazstvo na nulu.
Ale zopakujem: aj tento fragment z najväčšieho slovenského futbalového derby potvrdzuje, že v našom futbale prehráva slušnosť. Hoci je repre na dobrej výsledkovej vlne, hoci je Slovan v Lige majstrov, v domácej kuchyni nám to kypí. Z futbalových hrncov sa valí hlúposť, neslušnosť, vulgarita, obmedzenosť, surovosť. Vo vzťahoch, v prejavoch, vo verejných výstupoch.
Kým sa z tohto bahna nepohneme, nebudú sa postupy našich tímov lesknúť tak, aby sme sa mohli nielen tešiť, ale aj byť hrdí na slovenský futbal.